Úspech a zlyhanie: Zamyslenia

Preč od naratívu úspechu

V mojom slovníku nenájdete slová ako „úspech“ a „neúspech“; nepoužívam ich na hodnotenie seba ani iných. Pre mňa existujú len krásni a tí, ktorí nie sú krásni (v estetickom zmysle).

Nikdy som sa nestaral o svoje výsledky na skúškach. Nezáležalo mi na tom, či som dopadol výborne alebo úplne hrozne; nikdy ma to nenaplnilo ani obrovskou radosťou, ani smútkom. Jednoducho som neveril, že jediný papier s číslom ma dokáže definovať. Rovnako ma nezaujíma, či majú iní lepšiu prácu alebo zarábajú viac než ja. Chvála ani kritika od iných ľudí v podstate neovplyvňujú moje vlastné sebahodnotenie. Pravdupovediac, odkedy si pamätám, moje vnútorné ja, môj pocit vlastnej hodnoty, bol vždy pomerne stabilný a nezávislý od vonkajšieho hodnotenia.

Od detstva som mal vo zvyku z času na čas sa pýtať kamarátov a spolužiakov, aký majú na mňa dojem a názor. Nerobil som to však preto, aby som si podkopal vlastnú hodnotu, ale čisto preto, aby som zbieral informácie, pochopil, aký obraz a vlnky zanechávam vo svete, a porovnal si to so svojím vnútorným vnímaním seba samého. Ak sa vonkajšie hodnotenie a sebahodnotenie výrazne líšia, potom je niekde určite problém – možno ide o extrémnu aroganciu alebo hlbokú neistotu – a v takom prípade je potrebné niečo zmeniť. Ak sú však rozdiely malé, takýto stav je veľmi zdravý, naznačuje vnútorný pokoj a súlad so sebou samým.

Väčšinu svojho života som prežíval v tomto relatívne zdravom a pokojnom stave. Čo sa týka toho, či sa nejaká konkrétna vec podarila alebo nepodarila, takto o tom vôbec nepremýšľam ani to nedefinujem. Ak by som neustále používal takéto slová, človek by sa len chytil do pasce naratívu úspechu a musel by sa neustále dokazovať. Chcem sa od tohto hodnotiaceho štandardu oslobodiť a vytvoriť si vlastné meradlo, ktoré mi poslúži nielen na pozorovanie a pochopenie seba samého, ale aj na to, aby som dokázal vnímať iných z bohatej perspektívy.

Kladenie otázok a ich riešenie

Ako postupovať po tom, čo sa vymaním z naratívu úspechu?

Pre mňa je dôležité klásť otázky a hľadať na ne odpovede. „Problémy“ sa dajú rozdeliť na dva druhy: „problémy, ktoré stoja za to, aby sa riešili“ a „problémy, ktoré nestoja za to, aby sa riešili“. Samotné „riešenie problémov“ sa potom delí na „už vyriešené problémy“ a „ešte nevyriešené problémy“. Najprv si musím jasne definovať, ktoré problémy sú pre mňa najdôležitejšie a ktoré si zaslúžia, aby som im venoval svoj čas a energiu.

Potom nasleduje riešenie problémov. Ak je nejaký problém skutočne dôležitý a stojí za to ho riešiť, potom jednoducho konám. Cieľ konania je len jeden: problém vyriešiť. Všetko ostatné, čo s riešením problému nesúvisí, je nepodstatné. Napríklad, ak chcem vyriešiť otázku slobody, potom jednorazové výsledky skúšok, práca vo veľkej korporácii, manželstvo, deti, zotrvanie v rodnej krajine a podobne, mi vôbec nepomôžu. Tieto veci pre mňa nemajú žiadnu dôležitosť. Ak by som na ne premrhal čo i len sekundu alebo kúsok emócií, marnil by som svoj život. Preto to vôbec nerobím, ani na to nemyslím.

Na jeden a ten istý problém existuje nespočetné množstvo riešení. Kľúčové je nájsť také, ktoré ho skutočne vyrieši a zároveň je pre mňa vhodné.

Kladenie správnych otázok

Ak sa nejaký problém nedá vyriešiť žiadnym spôsobom, potom je potrebné prehodnotiť nasledovné: a. Dá sa tento problém skutočne vyriešiť? Alebo je to problém, ktorý sa zo svojej podstaty vyriešiť nedá? b. Stojí tento problém naozaj za to, aby som mu venoval toľko času, energie a emócií? Alebo sa môžem vrátiť na začiatok, zmeniť otázku a pokračovať?

Ak je to a): Mnoho ľudí trpí tým, že sa húževnato držia neriešiteľných problémov. Chcú ich vyriešiť, ale v skutočnosti sú bezvýchodiskové. Napríklad, vždy sa nájdu takí, ktorí chcú vyriešiť problém smrti a neakceptujú nevyhnutnú skutočnosť, že človek raz zomrie. Alebo takí, ktorí chcú nútiť iných, aby prijali ich názory a odmietajú prijať, že každý môže mať iné myšlienky a presvedčenia. A tiež takí, ktorí chcú prinútiť ľudí, ktorým sa nepáčia, aby ich mali radi, inak nesmierne trpia.

Títo ľudia sa jednoducho berú príliš vážne. Nech ste akokoľvek schopní, musíte rešpektovať základné objektívne zákony sveta a základné fyzikálne princípy.

Ak je to b): Mnoho ďalších ľudí chce riešiť problémy, ale neustále kladú nesprávne otázky. Čokoľvek robia, prináša im to bolesť, nie sú v súlade so sebou samými a ich sebahodnotenie sa nikdy nestretáva s vonkajším hodnotením. Títo ľudia sú buď extrémne neistí, alebo extrémne arogantní, prípadne sa pohybujú medzi týmito dvoma extrémami.

Sebahodnotenie takýchto ľudí je silne závislé od vonkajších hodnotení a objektívnych štandardov, ako sú bohatstvo a materiálne statky. Preto môžete vidieť, ako sa niektorí ľudia po úspešných skúškach, získaní veľkých peňazí alebo menšej funkcie stanú veľmi arogantnými a namyslenými, no ak stretnú niekoho silnejšieho, sú ochotní takmer kľačať a prosiť o priazeň. Kolísanie medzi extrémnou neistotou a aroganciou, neustále porovnávanie, nikdy skutočný vnútorný pokoj. Alebo sa večne riadia hodnotiacimi systémami spoločnosti a iných, snažia sa byť dokonalí v každom z nich – chcú byť dokonalým, vo všetkých ohľadoch vynikajúcim dieťaťom, mať dokonalú prácu, byť dokonalou manželkou/manželom, vychovať dokonalé deti, chcú byť absolútne poslušní a zároveň chcú, aby ďalšia generácia opakovala tento „dokonalý“ proces. Málokedy však majú čas a energiu na to, aby preskúmali samých seba, čo vlastne potrebujú a čo chcú. Takíto ľudia sú často veľmi nešťastní, ich vnútorné a vonkajšie hodnotenie je vážne nevyvážené a ich vnútro nedokáže dosiahnuť súlad a pokoj.

Ako klásť otázky, to je tiež umenie, ktoré mnohí neovládajú, veď v školách sa to predsa špeciálne nevyučuje. Aj keď existuje kniha s názvom „Ako klásť otázky“, odhadujem, že ľudia sa z nej nič nenaučia, pretože takáto praktická disciplína sa musí učiť prostredníctvom praxe.

Samozrejme, dosiahnutie stavu stabilných vlastných hodnôt, súladu so sebou samým, absencie arogancie či extrémnej neistoty a odolnosti voči vonkajším pokušeniam, ktoré by narušili vnútorný smer – takýto vnútorný pokoj – si nepochybne vyžaduje neustále cvičenie a vytrvalé úsilie.

Podobne ako zdravie nie je cieľ, ale stav. Neznamená to, že keď dosiahnem všetky telesné ukazovatele, môžem sa prestať starať. Naopak, ide o dlhodobé udržiavanie zdravého životného štýlu, vďaka ktorému si človek prirodzene udrží zdravý stav. Občasné odchýlky, to sa predsa stáva, stačí sa vrátiť. S pocitom vlastnej hodnoty je to podobné.

Život sa zjednoduší, ciele sa vyjasnia a konanie už nebude príliš ťažké. Vnútorné trenie sa zníži. Hoci život prináša vzostupy a pády, vzťahy sa začínajú a končia, napriek tomu bude prevládať vnútorný pokoj a šťastie v súlade so sebou samým.

O tvorbe

Človek, a obzvlášť tvorca, si musí nevyhnutne vyhradiť dostatok času na samotu/samostatný život. Pri dlhodobej samote môže človek dosiahnuť hlbšie úrovne introspekcie a sebapozorovania, čo vedie k hlbšiemu mysleniu a tvorbe. Ak žije dlhodobo s ľuďmi, ktorých nemá rád, väčšina jeho energie sa stráca vo vnútornom trení a nezostáva mu čas na premýšľanie. Ak by mal tráviť celé dni s ľuďmi, ktorých má rád, vždy by sa neubránil tomu, aby okamžite vyslovil ešte neusadené myšlienky, a hlboké úvahy by sa rozplynuli vo vzduchu.

Možno sú niektorí ochotní stať sa terčom žartov a tváriť sa, že tým prinášajú iným radosť. Avšak radosť z hry a zábavy je na míle vzdialená od radosti z výsmechu a poníženia niekoho. Ja však nechcem ani jedno. Ak ma svet musí poznať pod nejakou identitou, želám si, aby ma ľudia vnímali ako seriózneho tvorcu, možno ako vedca alebo umelca.

Nechcem, aby moja existencia bola rozpúšťaná v žartoch, nepotrebujem byť vynášaný do nebies, a už vôbec nie ponižovaný, ani nechcem byť niekoho príveskom. Ja som len ja, ja len existujem, ja som len videný. Nepotrebujem, aby ma videlo mnoho ľudí, pretože neverím, že by to bolo skutočné „videnie“. A nežiadam ani, aby ma videli len moji súčasníci; môže to byť aj ďalšia generácia, alebo tá po nej.